Združenie Ars Industrialis

(medzinárodný spolok pre priemyselnú politiku technológií ducha)

www.arsindustrialis.org

 

MANIFEST 2005

 

Zdôvodnenie vzniku združenia Ars Industrialis

 

1. Našu dobu vo všetkých častiach sveta ohrozuje skutočnosť, že to, čo Hannah Arendtová opísala ako „život ducha”, nadobro podľahne imperatívom trhovej ekonomiky a požiadavkám okamžitého zhodnotenia investícií podnikov rozvíjajúcich techniky a technológie v oblastiach, ktoré nazývame kultúrny a programový priemysel, či vo sfére masovokomunikačných prostriedkov, telekomunikácií, vedomostí a poznávania. Všetky spomínané oblasti dnes spejú pod vplyvom rozmachu výpočtovej techniky k vzájomnej integrácii, čo sme už zhruba pred desatimi rokmi opísali ako konvergenciu telekomunikácií, audiovizuálnej sféry a informatiky. Súhrnne tieto oblasti označujeme termínom technológie ducha (a to i napriek metafyzickej a teologickej zaťaženosti významu slova „duch“, ktorý chápeme aj vo význame slova „myseľ”). Hoci proces integrácie spočívajúci v zbiehaní uvedených oblastí vedie k čoraz bezohľadnejšiemu zvyšovaniu možností trhu kontrolovať duševný život ľudí, sme presvedčení, že práve zo sektora technológii ducha môže, či dokonca musí vzísť obroda ducha, nový vek ducha alebo inak povedané, nový „život ducha”. Ďalej si myslíme, že táto obroda – táto renesancia – musí tvoriť základ politiky, ktorú nazývame priemyselnou politikou ducha.

 

2. Priemyselná politika ducha sa však zároveň musí uskutočňovať ako priemyselná ekológia ducha. Totálne podriadenie technológií ducha kritériám trhu z nich robí kontrolné nástroje a zapája do služieb „spoločnosti kontroly“ (výraz sme prevzali spolu s Gillom Deleuzom od Wiliama Burroughsa). Takéto znásilnenie technológií ducha, ktoré má za cieľ systematizovať vývoj rozmanitých spôsobov aplikovania i užívania kalkulačných prostriedkov, komunikácie či informácií, a to so zámerom „masifikovať” výrobné a konzumné procesy pre potreby krátkodobých, ba až okamžitých a mimoriadne výnosných investícií do priemyslu, znemožňuje používanie technológií ducha na iný účel. Osobitne však systematicky narúša, až hatí rozvoj úplne nových sociálnych praktík, aké technológie ducha nielenže umožňujú, ale k akým priamo podnecujú, pričom práve prostredníctvom nich – tak znie naša téza – by sme mohli technológiami ducha položiť základ novej civilizačnej epochy a odstrániť zmätok, do ktorého – ako všetci cítime – onedlho upadneme.

 

3. Tieto technológie, pôsobiace na „dušu“ alebo „vedomie“ človeka, ktorým sa prispôsobujú techniky a technológie zasahujúce ľudské telo, sú dnes v službách hegemónneho ovládania a tvarovania tak individuálnych, ako aj kolektívnych foriem žitia, a to na všetkých vekových úrovniach. Lenže ovládanie ľudského žitia, nesúce sa v duchu kontrolovania a manipulácie individuálnych a kolektívnych túžob, má zničujúci účinok na základnú podmienku tak individuálnej ako aj skupinovej existencie, a to jedinečnosť (svojráz). Presnejšie, spomínaná kontrola a manipulácia pustošia samotnú túžbu – čiže to, čo podľa Freuda nazývame libidinóznou energiou.

Kapitalizmus 20. storočia si totiž spravil z libida svoju základnú hybnú silu – vďaka libidinóznej energii, ktorú usmerňuje k spotrebným predmetom, možno vstrebať nadprodukciu priemyselnej výroby, pričom svoj cieľ dosahuje tak, že prostriedkami exploatácie libida podnecuje ľudské túžby, ktoré tvaruje pre potreby čo najrýchlejšej výnosnosti finančných vkladov. Lenže takáto manipulácia s ľudským libidom vedie k jeho skaze, nuž a táto dramatická skutočnosť predstavuje pre našu priemyselnú civilizáciu obrovskú hrozbu: neodvratne speje k celosvetovej ekonomickej kríze nevídaných rozmerov.

 

4. Ohrozenie túžby však ohrozuje celé ľudstvo, lebo pustošenie libida znamená aj pustošenie sublimačných procesov, čo znemožňuje utváranie „nad-ja“ a následne – okrem ekonomických ťažkostí privodených modelom, ktorý spočíva na polaritnom postavení výrobcov a spotrebiteľov – vedie k množstvu geopolitických, politických, sociálnych a psychických disfunkcií nanajvýš znepokojivého rázu. Priemyselná ekológia ducha a túžby má za úlohu riešiť práve tieto kazy, ktoré v súčasnosti predstavujú skutočnú pohromu.

 

5. Túžba sa utvára symbolizačnými praktikami pomocou symbolizačných techník a technológií. Každý predmet túžby je svojou podstatou jedinečný (svojrázny) a ako taký posilňuje jedinečnosť (svojráz) túžiaceho človeka. No priemyselná fabrikácia túžob, uskutočňovaná informačnými a komunikačnými technikami a technológiami, spočíva v kategorizovaní singularít (jedinečností), čiže v snahe premeniť na kvantifikovatelné čosi, čo má ako neporovnávateľná entita (jedinečnosť je jedinečnosťou preto, lebo sa nedá s ničím porovnať, ani k ničomu prirovnať) zásadne nekvantifikovatelný charakter. Napriek tomu sa však jedinečnosť (svojráz) ani zďaleka technicko-technologickej sfére či kalkulačným prostriedkom nevymyká. Práve naopak. Ide o kategóriu, ktorú možno technikou alebo technológiami či kalkulačnými prostriedkami rozvíjať, a to s cieľom umocniť práve tú stránku vecí, ktorú nemožno redukovať do kvantifikovatelnej podoby. Hovoríme tu o tom, vďaka čomu napríklad ihneď rozpoznáme umenie, ako povedzme básnictvo, o ktorom Claudel napísal: „Báseň musí obsahovať také číslo, aké znemožňuje počítať”. Treba si uvedomiť, že informačné aj komunikačné techniky a technológie sú technológiami ducha, a preto ich radíme k pamäťovým technikám, ktoré analyzoval Michel Foucault ako techniky „sebaspisby“ (écriture de soi). Pri ich označovaní si pomohol starogréckym termínom hypomnématon, ktorý predstavuje od Platónových čias veľkú filozofickú otázku. Samotný Platón ponímal už spisbu (písmo, písanie) ako hypomnésis, čiže ako technickú pamäť. Priemyselné technológie ducha sú novými formami pamäťových techník. A podobne ako hypomnématon v starogréckom svete (najmä v kontexte stocikej a epikurejskej školy) či v starovekom Ríme (kde sa grécka scholé zmenila na rímske otium) alebo v prvej fáze kresťanstva aj priemyselné technológie ducha podmieňujú vznik nových druhov praktík, a tým v konečnom dôsledku i nových typov spoločenského usporiadania. Prístup ľudí k týmto technológiám sa teda musí prestať obmedzovať len na používanie nadiktované návodmi na použitie či marketingovými predpismi, ktoré majú jediný cieľ: garantovať akcionárom okamžitú výnosnosť investícií.

 

6. Takýto prístup v skutočnosti vykazuje samovražedný charakter – takto nastavený kapitalizmus je „sebazničujúci”. Okrem toho, že v združení Ars Industrialis ohlasujeme možnosť ustanovenia priemyselnej politiky ducha, kladieme si za cieľ aj bojovať proti tejto „sebazničujúcej” tendencii kapitalizmu, a to snahou prispievať k vynachádzaniu takých užívateľských praktík s technológiami ducha, aké oživujú predmet túžby v tých najrozmanitejších podobách, a tým i skúsenosť jedinečnosti (svojrázu). Rozvoj takýchto praktík považujeme za základnú podmienku znesiteľnej budúcnosti priemyselných spoločností.

 

7. Úloha politickej ekonómie, po ktorej volá budúcnosť priemyselného sveta, preto znie: obrodiť túžbu, a teda nielen oživiť konzumáciu, k čomu urputne a neústupčivo smerujú technokratické opatrenia prijímané vo všetkých priemyselných krajinách, najmä však v Európe, akými politickí predstavitelia len zhoršujú neduhy a kazy, ktoré nimi údajne naprávajú či odstraňujú. Priemyselné technológie ducha – ktoré síce jestvujú, no sú zle nastavené, čím škodia, namiesto toho, aby zakladali podmienky novej epochy – môžu prispieť k neutíchajúcemu zdokonaľovaniu technického rámca symbolickej výmeny, pričom sa pred nimi otvára ešte dlhá budúcnosť (v nasledujúcich rokoch napríklad vďaka vysokorýchlostným počítačovým sieťam či bezdrôtovému internetovému pripojeniu, neskôr vďaka nanotechnológiám). Lenže spoločnosť by nemala túto sféru rozvíjať na úkor vlastnej súdržnosti a proti verejnému záujmu. Nuž a keďže sféra verejného záujmu sa odohráva vo sfére „symbolizovania”, ustanovenie priemyselnej politiky ducha si vyžaduje i ustanovenie takej formy verejnej moci, akú musí zahŕňať prepojenie spôsobilostí tých najrozmanitejších pováh a pôvodov, a síce spôsobilostí tak hospodárskych aktérov, verejných organizácií, výskumných ústavov či rozmanitých asociácií ako aj ekonómov, umelcov, vedcov, filozofov, investorov, odborárov, zastupiteľov územných samospráv a pod.

 

8. Združenie Ars Industrialis sídli v Paríži, vo Francúzsku, no vyhraňuje sa ako európske zoskupenie. Od svojho vzniku sa snaží hľadať spoločníkov, partnerov či členov vo všetkých európskych krajinách a organizovať aktivity za hranicami Francúzska tak často, ako sa len dá. Naša aktivita má však i mimoeurópsky presah. Medzi naše ciele patrí rozvíjanie takej medzinárodnej výmeny, aká by presiahla aj hranice európskeho kontinentu. Uvažovanie o všetkých uvedených bodoch sa totiž pokúšame zasadzovať do celosvetového kontextu a usúvsťažňovať s takými oblasťami, akými sú vzdelávanie, výskum, veda, umenie, audiovizuálne médiá, masovokomunikačné prostriedky verejnoprávneho charakteru, kultúrny a programový priemysel či územné plánovanie.

 

9. Okrem medzinárodných partnerov a členov sa v združení Ars Industrialis chceme zamerať na budovanie členskej a prispievateľskej siete po celom Francúzsku.

 

10. Spomínané siete chceme udržiavať pri živote pomocou všetkých dostupných komunikačných prostriedkov. V snahe dosiahnuť náš zámer budeme vyhľadávať podporu súkromných, ako aj štátnych organizácií či záujmových združení.

 

*

 

V duchu uvedených bodov si v združení Ars Industrialis, stanovujeme za cieľ:

 

– podnecovať kolektívnu, medzinárodnú a transdisciplinárnu reflexiu, a to prostredníctvom organizovania stretnutí, seminárov a kolokvií ;

 

– rozširovať výsledky tejto práce publikačnou činnosťou a pomocou internetovej stránky

 

– venovať sa študijnej činnosti a pripravovať návrhy konania, ktoré zakaždým, keď to bude možné, hodláme i realizovať, buď priamo v praxi alebo experimentálne ;

 

– hájiť záujmy našich členov proti akejkoľvek ujme spočívajúcej v poškodení verejného záujmu, ktorý sme si predsavzali chrániť.

 

V najbližšej budúcnosti v Paríži zorganizujeme stretnutia s nasledujúcimi tematickými okruhmi:

 

– minulosť a budúcnosť európskej politiky v oblasti priemyslu ducha ;

– iniciatíva spoločnosti Google v nadväznosti na virtuálne knižnice a francúzska či európska politika v tejto oblasti ;

– otázka vedeckého bádania v rámci priemyselnej politiky ducha ;

– výsledky celosvetovej konferencie o informačnej spoločnosti zorganizovanej OSN v novembri roku 2005 ;

– úloha marketingu a reklamy v priemyselnej spoločnosti včera, dnes a zajtra ;

– umenie a priemyselná spoločnosť včera, dnes a zajtra ;

– jazyková otázka v Európe a, všeobecnejšie, otázka jazykovej

rozdielnosti v najširšom zmysle slova ;

– psychologické poruchy a otázka verejného zdravia z hľadiska priemyselnej ekológie ducha ;

– otázka priemyselného vlastníctva ;

– existujúce hľadiská vzhľadom na priemyselnú politiku ducha, novej národnej, ale predovšetkým, medzinárodnej verejnej moci v USA, v Južnej amerike, v Číne či v Japonsku.

 

Georges Collins, filozof a kritik umenia

Marc Crépon, filozof

Catherine Perret, filozofka a kritička umenia

Bernard Stiegler, filozof

Caroline Stiegler, právnička

 

Z francúzštiny preložil Pavel K.