Päť rokov po založení združenia Ars Industrialis a tri roky od vypuknutia celosvetovej ekonomickej krízy zverejňujeme nový manifest.

 

MANIFEST 2010

 

1. Keď sme v apríli roku 2005 zakladali naše združenie, v prvom manifeste¹ sme vyjadrili a zdôvodnili názor, že sústavné usmerňovanie ľudskej túžby k priemyselnému tovaru (riadené marketingom cez kultúrny priemysel) a úplné podriadenie „života ducha” požiadavkám trhovej ekonomiky, aké z tohto usmerňovania vychodí, zákonite povedú „k nevídanej ekonomickej kríze celosvetového rozmeru”, počas ktorej sa súčasná forma kapitalizmu prejaví ako štrukturálne „sebazničujúca”.

 

Po piatich rokoch sme dospeli do situácie, keď celosvetová kríza, ktorá vypukla v roku 2007 ako dôsledok pádu hypotekárnych úverov subprimes, nepoľavuje v zdrvujúcich účinkoch. A hoci ju spustili sekuritizácia ² a finančné techniky zahmlievania (zmenšovania) rizika (zodpovednosti), samotnú krízu nemožno vysvetlovať len ako krízu finančného kapitalizmu, ktorý sa stal výlučne špekulatívnym, čiže toxickým, a to z dôvodu sústavného uprednostňovania zisku v krátkodobej lehote namiesto investovania v dlhodobej perspektíve. V oveľa väčšej miere a s oveľa nebezpečnejšími dohrami ide o krízu konzumného modelu ako životného poriadku spočívajúceho od začiatku 20. storočia na inštrumentalizovaní túžby (rozvíjanej Edwardom Bernaysom pomocou inštrumentalizovania teórie podvedomia jeho strýka, Sigmunda Freuda), ktorá v konečnom dôsledku túžbu ničí.

 

Celosvetová kríza, ktorá predstavuje zavŕšenie globalizácie v zmysle globálneho rozšírenia konzumného modelu, potvrdzuje, že deštrukcia túžby spôsobená jej konzumnou exploatáciou neodvratne ničí investovanie vo všetkých možných podobách – najmä však ekonomické, politické a sociálne investovanie, ktoré spoluvytvárajú politickú ekonómiu – a dokazuje, že jestvuje systémová previazanosť medzi pudovým konaním finančného špekulanta a rovnako pudovým konaním konzumenta. Všadeprítomné „deinvestovanie” predstavuje masovo rozšírený následok neoliberálnej požiadavky okamžitej návratnosti vkladov, čo má smrtonosné následky, ako nás o tom už tri roky poúča vývoj prebiehajúcej krízy.

 

Tak, ako v prípade špekulanta – kapitalistu, ktorý prestal investovať – i konanie konzumenta dnes primárne určuje pudovosť. Jeho vzťah k spotrebným predmetom vykazuje inherentné sklony skazonosného charakteru, keďže korení v jednorazovom užívaní, čiže v „deinvestovaní”. Toto „deinvestovanie” uvoľňuje pudenie k ničeniu, čo vedie – v podobe ochabovania vernosti predmetom našich túžob, vernosti určujúcej charakter investícii do týchto predmetov – k celospoločenskému rozhojneniu a skazonosnému systémovému tvarovaniu pudového konania plodiaceho systémovú sprostotu³, a to rovnako u konzumentov, ako aj u špekulantov.

 

*

2. Predmet pudového konania, čiže predmet konzumácie, je výlučne predmetom na jedno použitie, ktorý treba po pužití zahodiť a nahradiť novým, aby bolo možné zaručiť opakovanie cyklov ekonomiky založenej na inováciách v duchu „kreatívnej deštrukcie”, ako ju charakterizoval Joseph Shumpeter. Takáto ekonomika však vedie ku globálnemu rozširovaniu konzumného modelu, a ten spôsobuje obrovské plytvanie a hromadenie odpadu, čo nadobúda, ako už všetci vieme, neudržateľné rozmery. Lenže kým neúnosné hromadenie odpadu znečisťuje naše prírodné prostredie, systém tovaru na jedno použitie škodí aj človeku, ktorý tento tovar konzumuje a následne odhadzuje: už aj samotný konzument nadobúda pocit, že je len na jedno použitie. V tomto zmysle sa dnes priamo pred zrakom každého z nás konzumná spoločnosť preukazuje ako toxická nielen vzhľadom na prírodu, ale už aj pre naše mentálne štruktúry a procesy či psychické ústrojenstvo: svojou pudovou konštitúciou sa prejavuje ako masovo „návykotvorná”, čo v našom kontexte znamená, že vytvára predpoklady pre rozvoj závislostí u svojich členov (z tohto dôvodu sa niesol výročný kongres národného združenia toxikologických a adiktologických odborníkov pre rok 2009 v znamení „závislostnej spoločnosti”). Takto sa teda prejavuje skutočný účinok krízy a kazy sveta financií predstavujú len čiastkový problém. Avšak najčastejší a súčasne i najničivejší dôsledok závislosti väzí v tom, že závislý človek už nedbá ani na seba, ani na druhých či na svet, v ktorom žije: stáva sa nedbanlivcom, na akého sa už nedá spoliehať. Masovým vzrastom počtu takýchto nedbanlivcov potom vzniká spoločnosť nedbalosti⁴, čo vlastne znamená, že dochádza k jej skaze, a to v procesoch, ktoré nazývame disociácia. Takáto situácia si vyžaduje nastoliť v novom svetle a v anticipácii reálneho politického činu otázku starostlivosti, ktorú ale nemožno zúžiť len na sféru zdravotníctva či morálky: z otázky starostlivosti dnes musíme spraviť základ politickej ekonómie a spolu s tým ustanoviť novú kultúrnu, vzdelanostnú, vedeckú a priemyselnú politiku, ktorej prvoradým záujmom musí byť starostlivosť o náš svet. Z tohto dôvodu povyšujeme za axiómu našich reflexií a činov postulát, že – ako nám naznačuje pohľad do slovníka a ako to všetci v kútiku duše tušíme – hospodáriť znamená predovšetkým starať sa (dbať, bdieť).

 

*

3. V priebehu uplynulých piatich rokov sme v Ars Industrialis prehĺbili a doplnili naše počiatočné hypotézy. Najdôležitejší výsledok našej práce spočíva v zdôvodnení presvedčenia, že priemyselný model založený na konzumácii, zavedený začiatkom 20. storočia s cieľom nahradiť nevyhovujúci produktivistický model 19. storočia, no ktorý na úsvite 21. storočia dosiahol kritickú hranicu produkcie negatívnych externalít a najrozmanitejších druhov toxicity (toxické aktíva, znečistenie prostredia, vyčerpávanie prírodných zdrojov, likvidácia „života ducha”, poruchy pozornosti mládeže, patogénne správanie všetkých možných druhov, intoxikácia ľudských tiel nadmernou spotrebou, všeobecné rozšírenie nezodpovednosti a neslušnosti, čoraz všestrannejšie bujnenie klamstva, lsti⁵ či korupcie, podnecujúce mafistickú premenu kapitálu, čo už v tridsiatych rokov 20. storočia predvídal Keynes⁶, atď.), sa stal neudržateľným, a preto ho treba nahradiť novým modelom.

 

V združení Ars Industrialis sa zasadzujeme za model, ktorý nazývame prispievateľská ekonomika. Prispievateľskú ekonomiku charakterizuje predovšetkým veľké množstvo foriem pozitívnych externalít, ktoré uvádza do sveta. Pozitívne externality predstavujú mnohoraké spôsoby „sebaopatery” a starostlivosti o blížnych, a to na individuálnej, ako aj na kolektívnej úrovni. K uvedenému možno dodať, že korenia v tom, čo vďaka práci Amartya Sena nazývame capabilities⁷.

 

Prispievateľská ekonomika vychádza zo zmien ľudského správania podmienených užívaním počítačových sietí, pričom jej formy sa rozvíjajú už približne dve desaťročia, lenže väčšina z nich stále ostáva v rozbehovom či dokonca v zárodočnom štádiu, hoci niektoré z nich už možno považovať za vyzreté: napr. ekonomiku open source, rozkvitajúcu do ústredného modelu informatického priemyslu, ktorý zase prevláda v priemyselnej sfére ako takej.

 

Internet, ako sa o tom môže každý presvedčiť, ruší rozpoltenie na producentov a konzumentov: výpočtová technika utvára retikulárnu⁸ zónu prispievateľov, ktorí vyvíjajú a spoločne užívajú schopnosti, vedomosti a zručnosti, čím zakladajú to, čo v nadväznosti na koncepciu Gilberta Simondona nazývame spojené (integrované) prostredie. Takáto dobrovoľná spoluúčasť, ktorá oživuje sublimačné procesy, a tým posilňuje hospodárnosť podporujúcu osobný vklad, túžbu a individuálnu ako aj kolektívnu zodpovednosť (spoločensky artikulovanú na základe nových foriem družnosti), vytvára podmienky pre boj proti vazalstvu, „desublimácii”, znechuteniu človeka zo seba samého a zo svojich blížnych a, všeobecnejšie, proti závislosti a intoxikácii špekuláciou.

 

*

 

4. Každý, kto zameria pozornosť na praktiky, ktoré sa množia na počítačových sieťach, však musí ostať ohromený po prvé z rýchlosti, akou sa rozširujú – najmä pokiaľ ide o takzvané „sociálne siete” – a po druhé z toho, ako sa v nich rozvíja hyperkonzumné a „návykotvorné” správanie, nezriedka dosahujúce ešte agresívnejší a mimetickejší charakter než vykazujú tie typy správania, aké plodí kultúrny priemysel charakteristický pre konzumnú spoločnosť. V združení Ars Industrialis zastávame názor, že táto skutočnosť má nasledujúce príčiny:

 

4.1. V manifeste z roku 2005 dôvodíme, že výpočtová technika predstavuje súčasnú obdobu toho, čo starovekí Gréci nazývali hypomnemata, čiže mnemotechniky (pamäťové techniky). Lenže mnemotechniky vždy boli a budú tým, čo Platón označoval výrazom farmakon (farmaka), a síce liekom a jedom dovedna.

4.2. V združení Ars Industrialis sa domnievame, že:

1. Akákoľvek technika vykazuje „farmakologický”⁹ charakter, keďže vystupuje ako možný činiteľ blaha i neduhu (dobra i zla) zároveň;

2. bez nasadenia „terapeutiky” – inými slovami bez starogréckej meleté (cvik, prax) a epimeleia (starostlivosť, opatera, dbanlivosť) – , ktorá predpokladá techniky „sebaopatery”¹⁰, sa každý farmakon stáva jedovatým (toxickým).

S ohľadom na uvedené si myslíme, že politika – a dnes nevyhnutne i politická ekonómia – je predovšetkým systém starostlivosti, ktorý má za úlohu zriadiť taký životný poriadok (a kultúru), aký bude schopný zvládnuť svoju „farmakologickú” povahu („farmakologickú” náturu techniky a mnemotechniky). Kultúra predstavuje dbanlivý prístup k farmaka, z ktorých sa skladá ľudský svet, a tým prevenciu pred neustále hroziacim zvratom k ich jedovatosti.

4.3 Vynachádzanie rozmanitých spôsobov žitia (savoir-vivre) – ktoré bez ohľadu na vzájomné odlišnosti predstavujú systém starostlivosti predpisujúci správne užívanie farmaka – spočívalo viac než dve tisícročia osobitne v písme, vďaka čomu sa písmo stalo príkladným farmakonom – a to či už v podobe Písma Svätého, klasickej spisby, súboru náuk v rámci Res publica literaria alebo vo forme mienkotvornej tlače. Práve na základe tohto abecedného farmakonu a jeho rozšírenia pomocou vynálezu kníhtlače (a kníhtlačou posilňovanej Reformácie) sa ustanovil okcidentálny spôsob žitia, ktorý ovládol svet, a to najmä vďaka misijnému pôsobeniu jezuitskej rehole, čo pripravovala duševné predpoklady pre celosvetovú expanziu priemyselných trhov a spolu s nimi okcidentálnej techniky a technológie.

4.4. Konzumná spoločnosť sa presadila vďaka rozvíjaniu a sústavnému využívaniu kultúrneho priemyslu, ktorý vytvára nové mnemotechniky. Najnovšie priemyselné mnemotechnické a mnemotechnologické prostriedky dnes konkurujú abecednému hypomnematonu. Nimi podporovaný programový priemysel (rádio a televízia) potom súperí s programovými inštitúciami (vzdelávací systém). Z tejto situácie vyplýva znehodnocovanie tradície myslenia, ktorá dlhodobo predstavuje jadro okcidentálneho spôsobu žitia – jadro nazývané logos a, ako ho ešte stále zvykneme označovať, ratio (rozum, rozumové dôvodenie) riadené formálnymi regulatívmi teórie. Dnes však ratio nahrádza racionalizácia (a to v zmysle, aký jej prisúdili Weber, Adorno, Marcuse a Habermas).

Analógové mnemotechniky monopolizované priemyselnými štruktúrami – a tým činom neprístupné iným, osobitejším praktikám a totálne podriadené rozštiepeniu na producentov a konzumentov – ničím neprispeli k zdokonaleniu nášho spôsobu žitia. Naopak, prispievajú k jeho skaze a výmene za marketingový diktát šíriaci sa prostredníctvom programového priemyslu, ktorý oslabuje všetky spôsoby žitia zrodené v dobe, keď kniha a jej nespočetné inštitúcie podmieňovali formy znalostí a poznania (predovšetkým v moderných a porevolučných demokraciách).

4.5. Digitálne mnemotechniky, ktoré uzreli svetlo sveta na sklonku 20. storočia, umožňujú napraviť tento stav vecí. Lenže ako každý mnemotechnický prostriedok, čiže hypomnematon, aj tieto sú v prvom rade farmaka, a preto si vyžadujú vynájsť, zriadiť a rozšíriť celý súbor praktík založených na starostlivosti, a to v zmysle techník „sebaopatery” a starostlivosti o blížnych, ako nám pripomína Michel Foucault. Ibaže do hry vstúpil marketing, rozhodujúca veličina ekonomiky konzumnej spoločnosti, a okamžite sa ich zmocnil, keďže okrem iného predstavujú aj „vzťahotvornú” techniku a technológiu¹¹ mimoriadnej sily, pomocou ktorej sa značkový výrobcovia pokúšajú udržiavať či dokonca posilňovať a násobiť toxické modely správania, príznačné pre konzumerizmus, a to v období, keď kultúrny priemysel ako historický vektor konzumerizmu začína upadať – socializácia výpočtovej techniky v tomto kontexte teda prebieha hlavne prostredníctvom jedovatej a pudovej stránky tohto farmakonu.

4.6. Od čias „konzervatívnej revolúcie”, vnútenej svetu Margaret Thacherovou z Veľkej Británie a Ronaldom Reganom z USA, verejná moc upúšta od zásahov do ekonomického a priemyselného života ako aj od snahy regulovať špekulatívne sklony kapitálu. To však znamená, že dočista zanevrela na svoju úlohu par excellence, a síce: pričiňovať sa o rozvoj toho, čo vzhľadom na techniku vo všeobecnosti a mnemotechniku osobitne vedie k posilňovaniu spoločnosti – z technického rozvoja spraviť spoločenský rozmach umocňujúci individuačné procesy vynachádzaním rozmanitých životných foriem, čiže rozmanitých spôsobov žitia (savoir-vivre) – a takýmto spôsobom bojovať proti zhubným, roztriešťujúcim a k bezohľadnosti vedúcim potencialitám, aké v sebe nesie každý farmakon.

4.7. Nevôľa a nespôsobilosť verejnej moci plniť si svoju úlohu uviedla svet do stavu nedbalosti, a to rovnako ekonomickej ako aj politickej, ktorá – za predpokladu, že sa v dohľadnom čase situácia rýchlo nezmení – určite povedie v kontexte často hraničiacom s celosvetovou panikou k politickej katastrofe nevídanej intenzity a globálneho rozsahu.

To, čo nám dnes hrozí, už nie je celosvetová ekonomická kríza – tá sa uskutočnila – lež politicko-vojensko-ekologická pohroma, ku ktorej máme každým dňom o čosi bližšie. Verejná moc, ideologicky pokrivená a oslabená neoliberálnou dogmou, podľa ktorej ju má vystriedať marketing, sa vyhýba povinnostiam a necháva sa inštrumentalizovať ekonomickými silami 20. storočia, čo sa pričinili o vznik konzumerizmu, z ktorého dodnes tieto sily ťažia ohromné zisky a zároveň urputne bojujú o jeho zachovanie, hoci sa stáva „sebazničujúcim” a hoci sa tým samé slepo ničia.

Zoči-voči tejto nedbalosti, ktorá sa nám môže stať osudnou, sú predstavitelia verejnej moci povinní zaujať jednoznačné stanovisko.

 

*

5. Poučení krízou, ale aj novými praktikami, ktoré sa rozvíjali ešte v časoch pred jej vypuknutím, môžeme dnes, v roku 2010, proti tomu, čo ju zapríčinilo, znovu nastoliť takú politiku, aká by zabezpečila oživenie úlohy verejnej moci: pomocou technického rozvoja zaručiť budúcnosť spoločnosti.

 

V združení Ars Industrialis zastávame názor, že takáto politika musí postaviť do centra svojho záujmu nový priemyselný model, ktorý sa už črtá prostredníctvom vznikajúcich foriem prispievateľskej ekonomiky.

 

No neuniklo nám, že dnešný konzumný model zastáva viac než kedykoľvek v minulosti nielenže dominantné, lež priam hegemónne postavenie. Hegemónia však vrcholí (dosahuje optimálny stav) vtedy, keď siaha na vlastné medze: práve v okamihu najväčšej sily má najbližšie k zmaru, nivočia ju jej sklony k bezmedznosti.

 

Napriek tomu, že rozklad nášho konzumného modelu už započal, chápeme, že ekonomika a politika musia ešte i v tejto situácia najprv zabezpečiť prevádzku podnikov a „naplniť nákupné košíky spotrebiteľov”, čiže takým alebo onakým spôsobom podporiť trvanie jeho hegemónie. No zároveň vieme, tak ako to dnes vie úplne každý, že takýto spôsob spravovania spoločnosti v žiadnom prípade nemôže pretrvať: všetci vieme, že terajší stav vecí je neudržateľný, a to rovnako v dlhodobej ako aj v strednodobej perspektíve.

 

Vzhľadom na tento stav si myslíme, že osobitne v dnešných časoch má zodpovedná politika – čiže nie snaha získať moc pre moc, lež ako uplatňovanie primeraných politicko-ekonomických opatrení podnecujúcich nové formy sociálnej agility – spočívať v premieňaní krátkodobého termínovania politicko-ekonomického riadenia na dlhodobé, ktoré však nepredstavuje len prosté predĺženie krátkodobej lehoty, ale prevrátenie jej hlavných atribútov.

 

Všetkých nás dnes postihuje protirečivosť stavu, keď pôsobíme do väčšej alebo menšej miery ako spotrebitelia a súbežne ako občania, ktorí si uvedomujú, že dnešný spôsob konzumácie sa stal toxickým a protikladným k základným občianskym povinnostiam. Každý z nás sa na jednej strane vyrovnáva s pocitom novej individuálnej alebo kolektívnej zodpovednosti, a na strane druhej s istou mierou nezodpovednosti svojho vlastného konania. Bez ohľadu na to, ako veľmi to popierame, či odmietame vidieť, všetci sme sa dnes s drobnými rozdielmi stali spotrebiteľmi, ktorí prepadli naraz závislosti aj bezútešnosti. No popritom všetkom všetci do jedného, a obzvlášť tých dvestopäťdesiat detí, čo v roku 2010 prídu na svet každú minútu – čiže tristopäťdesiat tisíc detí každý deň, a teda približne sto miliónov každý rok – , potrebujeme nielen to, aby ekonomika zažehnala hroziaci rozklad, ale aby aj prekvitala.

 

I my zo združenia Ars Industrialis, aj všetci naši blížni od konzumnej ekonomiky závisíme, hoci pre ňu trpíme a hoci s ňou bojujeme. Napriek našej závislosti však vieme, že sa nemôže udržať, lebo ako spravovanie inovácií založených na jednorazovom užívaní, plytvaní, nedbalosti a zaslepenosti predstavuje protiklad budúcnosti a hrozbu pre milióny každoročne narodených detí.

 

Tým, že sme zverili tvarovanie technicko-ekonomického rozvoja do rúk marketingu, neoliberalizmus uvoľnil slepú silu, ktorá problematizuje budúcnosť a demoralizuje nastupujúce generácie, pričom ich zároveň reálne ohrozuje. V tomto spočíva skutočné nebezpečie dnešnej krízy.

 

Keďže dnes už každý z nás prinajmenej tuší, čo sa deje, dosiahli sme stav, keď začína byť v našich možnostiach presvedčiť obyvateľov priemyselných krajín, aby pomocou kritickej rozpravy – nemonopolizovanej nátlakovými či záujmovými skupinami a kontraktovateľnej v časovom horizonte zosúlaďujúcom tlak krátkodobého termínovania s dlhodobými vyhliadkami – začali navrhovať novú priemyselnú ekonomiku postavenú na starostlivosti, čo samozrejme neznamená len prosto preonačiť súčasný opotrebovaný modela na „bio (zelenú)” konzumáciu, lež vynájsť nový spôsob žitia (savoir-vivre). Nuž a čosi také predpokladá radikálne nové politické, ekonomické a priemyselnícke myslenie.

 

Priemyselníci, politici, ekonómovia, vedci a občania sú povinní pustiť sa do príprav podmienok výmeny zriadenia, ktoré sa zakladá na odúčaní, či presnejšie na likvidovaní celých komplexov vedomostí, zručností a schopností, na odnaúčaní spôsobov žitia (savoir-vivre) a najnovšie už i na systematickom ničení schopností teoretizovať a kriticky myslieť, čiže na systémovej sprostote (čo dotvrdzuje napr. škandál Madoff), za zriadenie koreniace v rozvíjaní a zhodnocovaní všetkých typov schopností, a teda všetkých foriem znalostí a zručností (pracovných, výrobných, odborných, existenčných či teoretických).

 

Vzhľadom na nevídané možnosti výpočtovej techniky sa zo všetkých strán ozývajú predpovede nástupu novej doby, a to pod názvami ako vzdelanostná spoločnosť či znalostná ekonomika. Lenže táto technika, ktorá má „farmakologický” charakter, nemusí všeobecnú proletarizáciu zamedziť, v rovnakej miere ju môže umocniť. Práve v tom väzí problém súčasnej politiky a ekonomiky, od ktorého sa odvíja budúcnosť nášho sveta – stačí pomyslieť na „sociálnu sieť” Facebook, ktorá sa rozrástla na tretiu najväčšiu aglomeráciu ľudských jedincov na svete, pozostávajúcu v júli roku 2010 z päťsto miliónov prihlásených členov.

 

*

6. Proces, ktorý nazývame proletarizáciou, predstavuje spôsob, akým ľudská bytosť prichádza o nejakú individuálnu alebo kolektívnu znalosť, schopnosť či zručnosť, a to tým, že sa technicky alebo strojársky automatizuje, čím človek stráca čosi, čo až dovtedy bolo výlúčne jeho znalosťou, schopnosťou alebo zručnosťou. Už prvé analýzy proletarizácie od Adama Smitha alebo Karla Maxa dokazujú, že ochudobňovanie ľudí rezultuje práve zo straty pracovných alebo odborných schopností a zručností pracovníkov podriadených výrobnej mašinérii, ktorí už nepracujú ako majstri svojho náčinia (remeselníci a tovariši).

 

V 20. storočí však ľudia prichádzajú o znalosti, schopnosti a zručnosti už aj v existenciálnom zmysle, čiže o spôsoby žitia (savoir-vivre), ktoré vymieňajú za technické zariadenia, akými sú povedzme televízor, „zabávajúci” ich deti, a za služby, ako napríklad televízny kanál, ktorý sa o ne cez televízny prímač „stará”. Robí to ale takým spôsobom, že z ľudí ťaží „čas disponibility ľudských mozgov” ¹². Táto výmena spôsobuje, že sa spotrebiteľom nedostáva dostatok uznania či ocenenia, sociability, a napokon ani pocitu jestvovania, čo ich uvádza do nešťastia.

 

Lenže aj duševne pracujúci jednotlivci v rámci štruktúr „kognitívneho kapitalizmu”, ktorých práca je čoraz väčšmi skresaná takými parametrami počítačových systémov, akým nemôžu zasahovať do základných nastavení – keďže o nich často ani len nevedia –, prechádzajú proletarizáciou vyšších kognitívnych funkcií, čím prichádzajú o to, čo utvára „život ducha” v podobe kritickej, čiže rozumovej inštancie, schopnej teoreticky formalizovať seba samú, a tým sa podrobovať sebakritike. Vyjadrenie Alana Greenspana pred snemovňou reprezentantov Spojených štátov amerických je v tomto kontexte výrečné – priznal v ňom, že o fungovaní finančných procesov, ktoré spravoval, nemal žiadne teoretické znalosti, a to všetko v čase, keď Bernard Madoff viedol Nasdaq.

 

Najväčším prínosom prispievateľského modelu utvárajúceho sa spolu s počítačovými sieťami – nech je akokoľvek oklieštený prevládajúcim systémom, ktorý ochraňuje nespočetné privilégiá a ktorý proti nemu vedie nemilosrdnú vojnu, a to najmä proti ekonomickému, právnemu, technickému, politickému, sociálnemu a kultúrnemu hnutiu okolo tzv. slobodného softvéru – predstavuje skutočnosť, že hatí napredujúcu proletarizáciu, do ktorej konzumný model ženie všetkých sociálnych aktérov bez ohľadu na to, odkiaľ prichádzajú.

 

Navrhovaný odklon od prevládajúceho modelu neznamená, že zavrhujeme nové technické prostriedky, práve naopak, ide nám o ich socializáciu, čím myslíme snahu zapojiť ich do služieb spoločnosti. Lenže nie v podobe vývoja zhubných „inovácií” založených na jednorazovom použití a na sociálnom úpadku, k akému nevyhnutne vedú, lež pre potreby takých spoločenských inovácií¹³, ktoré zušľachťujú to, čo v rámci vedecko-technickej evolúcie ľuďom pomohlo prevziať starostlivosť o svet a jeho budúcnosť.

 

Keďže mnemotechniky ako farmaka predstavujú zároveň liek aj jed, v našej dobe treba nové technické prostriedky, ktoré si uzurpovali prevládajúce ekonomické sily, aby z nich učinili psychotechniku pre potreby kontrolovaného riadenia ľudského správania, prerobiť na „nootechniku”, čiže na komplex technológií ducha slúžiaci deproletarizácii a oživeniu pracovných, odborných, existenčných a teoretických znalostí, schopností a zručností.

 

Deproletarizáciu ako proces znovuobjavovania a reaktualizácie zodpovednosti (a toho, čo Kant nazýval dospelosťou), treba dostať na prvé miesto medzi politickými a ekonomickými cieľmi, ktoré musia politickí a ekonomickí predstavitelia podporovať a uskutočňovať v najbližších rokoch. Príkladnosť zápasu tvorcov a zástancov slobodného softvéru tkvie v tom, že po prvý raz pracovníci z priemyselného sveta vytvorili celkom novú organizáciu práce a ekonomiky, ktorá povýšila deproletarizáciu na svoj princíp a svoje krédo.

 

*

7. Spomínaný model má rozsiahle uplatnenie. Netýka sa iba sveta výpočtovej techniky, hoci nevyhnutne potrebuje počítačovú infraštruktúru ¹⁴, a to ako priestor obnovujúci priemyselné a technogeografické¹⁵ spojené (integrované) prostredie. Retikulárne usporiadanie tejto infraštruktúry vďaka technike a technológiám operujúcich na časovej stupnici rýchlosti svetla – a tým ustanovujúcich „svetelný čas”, ktorý by mal nahradiť „karbónový čas” dvadsiateho storočia (vrátane produkcie fotovoltickej energie) – nevytvára centralizovanú organizáciu, kontrolujúcu a degradujúcu perifériu, ale sieť serverov vytvárajúcich priestor pre prispievateľskú činnosť, kde dochádza k prehodnocovaniu a upravovaniu izonómie (rovnosti pred zákonom) a autonómie, ktoré kedysi vytvárali základ starogréckeho občianstva a ktoré dnes v novom kontexte spoluutvárajú ekonomický život.

 

Vysielačom, energetickým centrálam a nákupným združeniam preberajú miesto servery, inteligentné elektrické a komunikačné siete (Smart Grid) či kooperačné, kontribučné a kolaboračné organizácie na spôsob AMAPu ¹⁶. Inteligentné rozvodové siete pomáhajú sfunkčňovať obnoviteľné zdroje energií a zároveň rušia rozštiepenie na energetických producentov a konzumentov vyprodukovanej energie: inteligentné rozvodové siete uvádzajú do sveta prerozdelený, spoločne užívaný a spoločne tvarovateľný výrobný potenciál. No v hre je aj kooperačná, kontribučná a kolaboračná organizácia podnikov a ich vnútorného usporiadania ako aj vzťah podnikov k ľuďom, čo sa stávajú ich prispievateľmi, a nielen ich zákazníkmi – samozrejme podľa modelov spolupráce, ktoré treba ešte len vytvoriť a následne podporiť, pričom ich etika (tak, ako ju ponímal Max Weber) by mala spočívať v starostlivosti na báze politickej ekonómie. Tvorba týchto modelov by sa mala niesť v duchu poučenia z neúspechu kooperatívneho hnutia kedysi hlásaného Charlesom Gideom a Marcelom Maussom.

 

V retikulárnej spoločnosti, kde sa rozmáhajú tie najrozmanitejšie „vzťahotvorné” techniky a technológie, by sa mala stať prioritou miestnych a územných samospráv „farmakológia” technológii ducha, a to ako inštancia usilujúca sa spraviť z počítačových sietí nové zdroje individuácie či procesov „posilňovania” (Empowerment) – aby sme sa vrátili k jazyku inšpirovanému Amartya Senom ¹⁷ – a bojujúca proti takému užívaniu týchto sietí, aké sa nesie v službách hyperkonzumácie, jedovatej a „návykotvornej” ako nikdy predtým, ktorá decimuje sociabilitu ľudí.

 

*

 

8. To, o čo sa treba usilovať v rámci nadchádzajúcej epochy, ktorá sa pred nami otvára ako epocha novej teritoriality – pokiaľ máme pravdu, keď predpokladáme, že „vzťahotvorné” techniky a technológie sú územne organizovateľné a lokalizovateľné, zavádzané a sprístupnené lokálnymi servermi a zároveň zastihnuteľné a priestorovo určiteľné v celosvetovom meradle pomocou planetárneho adresového systému rozširujúceho normatív systému GPS, a to prostredníctvom automobilu, mobilnej telekomunikácie alebo takých metaúdajov (metadát), aké umožňujú systém Google Earth –, je vzťahová ekológia.

 

Koniec konzumného modelu znamená aj koniec globalizácie, ktorá do veľkej miery narúšala, ba dokonca až rozbíjala celé územia. „Vzťahotvorné” a retikulárne techniky a technológie, pokým sú predmetom náležitej územnosprávnej, národnej a medzinárodnej politiky, predstavujú naopak techniky a technológie územnej rekonštitúcie. Územie chápeme ako priestor pozitívnych a negatívnych externalít, o akých jeho obyvatelia vedia, pričom toto poznanie je nenahraditeľné. Územie teda v tomto zmysle vystupuje ako dokonalý terén politickej „deproletarizácie”, čiže boja proti proletarizácii občana, z ktorého sa stal konzument, k čomu výrazne dopomohol politický marketing produkujúci čoraz priemernejšie volebné programy.

 

Post-globalizáciu však neponímame ako ústup a zmenšovanie územia, práve naopak, ide o zasadenie územia do planetárnej retikularity, čím sa toto územie môže rozrastať o nových spoluúčastníkov zo všetkých úrovní, z ktorých sa skladá – od medziľudského styku umožneného politikou celoúzemného rozširovania internetu, vďaka ktorej sa dostali z izolácie rurálne oblasti, až po podnikateľskú sféru, ktorá – popritom, že sa rozvíja lokálne a podporuje spoluprácu – dokáže vybudovať deteritorializovaný priestor medziľudských vzťahov: ekologicky vytváraný priestor medziľudských vzťahov predstavuje teritórium „hyper-učenia”, pričom v tejto súvislosti odkazujeme na analýzy Pierra Veltza ¹⁸.

 

*

9. Politické spravovanie takýchto digitálnych alebo digitalizovaných teritórii však musí podporovať tak národno-štátna ako aj európska politika, ktorú treba uskutočňovať nielen cez spravovanie národných území, alebo lepšie, cez spravovanie s územiami – no nie v snahe uviesť ich do vzájomnej konkurencie, ako bezohľadne káže neoliberálna dogma – ale predovšetkým prostredníctvom:

 

9.1 takého usmerňovania vedy, techniky a priemyslu, aké vytvára predpoklady pre transformáciu sféry výpočtovej techniky na nový priemyselný model, a aké tento model síce rázne, ale súčasne aj dôvodne a rozumne (zlúčiteľne s krátkodobým a strednodobým termínovaním ekonomiky) vytrhnú z područia zaostalého priemyselného modelu konzumného kapitalizmu ¹⁹;

 

9.2 obnovy finančného systému v súlade s potrebami ekonomiky založenej na skutočných investíciách, čiže chránenej pred špekuláciami ²⁰, ekonomiky, ktorá nerozvíja konzumný model spočívajúci výlučne na verejnom a súkromnom zadlžovaní sa pod nadvládou transnacionálnych finančníkov²¹;

 

9.3 organizovania výchovno-vzdelávacieho systému, ktorý plnohodnotne zapája do služieb výchovy a vzdelávania nové mnemotechnické prostriedky, lenže nie so zámerom posilniť proletarizáciu občanov, čoho sa vzhľadom na určité plány digitalizovania školského prostredia možno opodstatnene obávať, ale s cieľom priamo usúvzťažniť sumu vedomostí nahromaždenú vďaka písmu (zapisovaniu) s jeho novými formami – digitálnymi mnemotechnikami čiže s novými formami farmaka, a teda potenciálnych jedov, zočivoči ktorým sú „deti digitálnej éry”, ako aj ich rodičia a učitelia poväčšine vydaní napospas trhu, čo sa ich pre nedostatok regulácie verejnej moci neobmedzene zmocnil;

 

9.4 takého fiškálneho prerozdelenia zdrojov na celonárodnej ako aj regionálnej úrovni, ktoré umožní rozvíjanie činností prinášajúcich pozitívne externality, a to v úzkom prepojení s politikou práce a voľného času – s ich novými formami a organizáciou, pričom tu máme na mysli také formy a takú organizáciu, aké sa odlišujú od toho, čo nazývame zamestnaním;

 

9.5 vytvárania takých predpokladov kultúrneho života, aké z kultúry spravia prostriedok sociálnej investíce, základný prvok „deproletarizácie” a trvalý zdroj „posilňovania” (Empowerment) ²² jednotlivcov, a prostredníctvom nich aj celých území – kultúra ponímaná ako „posilňovanie” (Empowerment) predstavuje vždy a za každých okolností vynachádzanie nových foriem starostlivosti, techník „sebaopatery” a „opatery nás všetkých”, čiže nových spôsobov žitia (savoir-vivre).

 

9.6 organizovania zdravotnej starostlivosti zameranej na toxické účinky „psychotechník” a vzťahovú ekológiu, ktorá musí čeliť problému závislostí bez drog, a ktorú treba ponímať z hľadiska „farmakológie” vychádzajúcej z Platóna (a nielen z hľadiska priemyselnej farmakológie), čiže zo zreteľom na to, že jed je mnohokrát jediným liekom, ale to len potiaľ, pokiaľ ho naordinujeme v rámci terapeutiky, ktorá vychádza zo starostlivosti pochopenej čo najkomplexnejšie, a síce ako kultúra a vzdelávanie;

 

9.7 nového spravovania masovokomunikačných médií – upraveného na základe poučení z dôsledkov ich deviácie k skazonosnému posluhovaniu priemyselnému populizmu, uvedenému na svetlo sveta silnejúcou tendenciou konzumerizmu k pudovosti –, ktoré prinavráti, a to prinútením, tlači a programovému priemyslu (rádio a televízia) – no najmä tej z jeho častí, aká sa dnes vďaka výpočtovej technike rozvíja najrýchlejšie (internet) – nevyhnutnú a aktívnu úlohu pri utváraní verejnej sféry ako priestoru boja proti nedbalosti, ničeniu pozornosti, všeobecne rozšírenej proletarizácii a mareniu všetkých možných foriem zodpovednosti.

 

*

10. V rámci združenia Ars Industrialis hodláme i naďalej prehlbovať a prepájať všetky uvedené body, ktoré sme začali systematicky rozvíjať počas uplynulých piatich rokov. Pokusíme sa o to v nasledujúcich intenciách:

 

• rozvíjaním pracovných skupín na základe modelu, aký sme vytvorili ohľadne techník „sebaopatery” ;

• zriaďovaním prispievateľských technológii v spoluprácii s našimi prispievateľmi, čo sme začali konkretizovať vďaka pomoci zo strany regionálnej samosprávy Ile de France a vďaka počítačovému programu Lignes de temps ;

• úzkou spoluprácou s územnými celkami, čo už prebieha s mestom Nantes a regionálnou samosprávou Nord-Pas-de-Calais a čo máme pripravené v podobe projektu s regiónom Centre ;

• rozvíjaním výskumných aktivít podľa modelu blízkeho tomu, aký sa pokúsila začiatkom dvadsiateho storočia najprv v Nemecku a potom v USA vytvoriť Frankfurtská škola v rámci Inštitútu pre sociálny výskum.

 

Z francúzštiny preložil Pavel K.

 

 

¹ www.arsindustrialis.org

² sekuritizácia - mechanizmus spočívajúci v zhromažďovaní veľkého množstva menších pohľadávok do malého množstva cenných papierov. Špekulovaním so štatistickými hypotézami možno vďaka sekuritizácii premeniť „obyčajný kov” (rizikové pohľadávky) na „zlato” (cenné papiere oznámkované známkou AAA, čiže v zásade označené za bezrizikové).

³ Systémová sprostota korení vo všeobecnej proletarizácii, čiže vo všeobecnej strate schopností, vedomostí a zručností (nahradených informáciami), ktorá sa dotýka rovnako tých, čo financujú, navrhujú a vyrábajú, ako aj tých, čo len konzumujú.

⁴ V spoločnosti založenej na nedbalosti prežíva jej opotrebovaný priemyselný model vďaka tomu, že sa preoblieka za recyklačný priemysel, ktorý do veľkej miery korení v popieraní skutočnosti. Presne v týchto intenciách sa spoločnosť British Petroleum (BP) premenovala na Beyond Petroleum (za (po) rope), a to v čase, keď skutočnú povahu jej priemyselného ťaženia i napriek novej komunikačnej stratégii odhalili udalosti v Mexickom zálive. Farmakologický priemysel, ktorý novými molekulami „lieči” poruchy pozornosti mládeže spôsobené z veľkej časti programovým priemyslom, s ním vlastne ide ruka v ruke, lebo prispieva k zastieraniu ekonomických a sociálnych príčin deštrukcie pozornosti – čiže samotnej sociability. Jednoducho všade prekvitá priemysel postavený na nedbalosti, „riešiaci” problémy vyvolané negatívnymi externalitami (psychickými, ekonomickými, enviromentálnymi), ktoré má sám na svedomí, a ktoré ututláva komunikačným blufovaním, čím zaťažuje svet nebezpečným a často i neodvolateľným úverom, čomu však politickí činitelia s rečami o „oživení konzumácie” nedokážu vzdorovať, lebo sú buď príliš zbabelí alebo sprostí – hospodársky rast už dnes nespochybniteľne vystriedal hospodársky „pa-rast”.

⁵ Pozri Atlan H: De la fraude, Le monde de l’ONAA, Paris : Edition du Seuil, 2010.

⁶ Pozri Keynes J. M.: Perspectives économiques pour nos petits enfants (Ekonomické vyhliadky pre našich vnukov a vnučiek): „Ak sa v oblasti kultúry neuskutoční taká premena, aká prebehla v technicko-ekonomickej sfére, ... vykročíme na cestu k nervovej depresii v masovom meradle.”

⁷ Kategória capabilities pochádza z koncepcie, ktorú Amartya Sen nazval Capability approach:

„Podľa tohto autora [Amartya Sen] nestačí brať do úvahy len to, čo jednotlivci vlastnia, ale aj ich schopnosť (spôsobilosť) a slobodu využiť svoje statky pre voľbu im vlastného spôsobu života. [...] Ťažiskové kategórie jeho koncepcie sú „funkčný modus” (functionings) a „schopnosti (spôsobilosti)” (capabilities). Prvá kategória zahŕňa všetko to, čo človek môže urobiť vzhľadom na statky, ktoré vlastní (dostatočne sa nasýtiť, neobmedzene sa pohybovať, naučiť sa čítať a písať...) – ide v nej o živobytie človeka –, kým druhá opisuje všetky možné individuálne kombinácie jednotlivín prvej kategórie. Schopnosti (spôsobilosti) sú teda vektorom funkčných módov, ktorý vyjadruje slobodu jednotlivca voliť medzi rozmanitými životnými podmienkami.

Obe kategórie sú si síce veľmi blízke, no predsa rozlíšiteľné. Schopnosti (spôsobilosti) možno interpretovať aj ako osobitý funkčný modus (napr. sloboda zvoliť si vlastný spôsob života), aký jednotlivec uzná za relevantný, a tým ho uprednostní pred inými. ...

(Úryvok z článku Érica Monneta La théorie des « capabilités » d’Amartya Sen face au problème du relativisme).

⁸ Retikulárny – sieťovito usporiadaný, sieťovitý

⁹ Výraz „farmakológia” tu nemožno chápať iba v bežnom význame tohto slova, a to ako vedný odbor zaoberajúci sa liekmi, ich zložením, užívaním a pôsobením na organizmus, ale aj v oveľa širšom rozsahu, ktorý presahuje sféru vedy, prípadne priemyselnej výroby a distribúcie liečiv. Pre lepšie pochopenie uvádzame niekoľko fragmentov definície tohto termínu z terminologického aparátu združenia Ars Industrialis:

Farmakon (farmakológia)

V starovekom Grécku malo toto slovo súhrnne až tri významy: liek, jed a obetný baránok. Každý technický predmet vykazuje farmakologický charakter, predstavuje zároveň jed i liek. ... Technika má teda imanentne ambivalentnú povahu: napríklad abecedné písmo mohlo a ešte stále môže pôsobiť ako nástroj emancipácie, no rovnako aj ako nástroj odcudzenia. Rozmýšľať farmakologicky potom znamená, povedzme, pochopiť, že v boji proti škodlivým účinkom internetu nemožno internet zakazovať, čo by nemalo zmysel, ale začať ho používať iným spôsobom. Ak možno v súvislosti s internetom hovoriť o farmakologickom prostriedku, je to tým, že na jednej strane predstavuje integrovaný technologický dispozitív, ktorý otvára široké pole participácie, no na druhej strane slúži ako priemyselný nástroj zmocňujúci sa údajov internetových užívateľov, aby z nich vyťažil individuálne zacielenú marketingovú stratégiu (user profiling).

Farmakológiou rozumieme organologický (v najširšom zmysle slova) výskum účinkov techniky, ktorá potrebuje predpis (doslova lekársky recept), a to buď v podobe systému opatery (starostlivosti) alebo terapeutiky. Napríklad farmakológia pozornosti sa zaoberá pozitívnymi, ako aj negatívnymi účinkami, aké majú na pozornosť ľudí nové médiá, samozrejme s cieľom podporovať prvý typ účinkov na úkor druhého.

in:http://arsindustrialis.org/pharmakon

¹⁰Pozri skupina Techniques de soi vedená Cécile Cabantousovou, Julienom Gautierom a Alainom Giffardom – http://arsindustrialis.org/atelier-des-techniques-de-soi.

¹¹ „Vzťahotvorné” techniky nahrádzané „vzťahotvornými” technológiami zohrávajú rozhodujúcu úlohu v procesoch utvárania jednotlivca: tvoria jadro individuálnej ako aj kolektívnej individuácie. Účinok potenciálu, ktorý v sebe prechovávajú, závisí od charakteru politiky, aká ich sprevádza – buď sa prejavia ako jed, ak ich vydáme napospas bezohľadnému marketingu, alebo ako liek, ak z nich spravíme predmet starostlivej politiky, čiže politiky bojujúcej proti nedbalosti.

¹² „Čas disponibility ľudských mozgov” („Le temps de cerveau disponible”) je kontroverzná, no usvedčujúca floskula Patricka le Laya, francúzskeho veľkopodnikateľa a bývaleho generálneho riaditeľa televíznej stanice TF1 (čo do počtu divákov a zamestnancov najväčšej francúzskej a zároveň európskej televízie). Pre objasnenie tejto cynizmom a aroganciou prestúpenej rétorickej figúry uvádzame niekoľko vysvetľujúcich citátov tohto bývalého obchodníka s časom disponibility ľudských mozgov:

• „... Jestvuje viacero spôsobov, ako hovoriť o televízii. No z hľadiska ‚biznisu’ buďme realisti: TF1 má v zásade za úlohu pomáhať, povedzme, Coca-Cole predávať jej výrobky...”

• „... Aby však mohla reklama zaúčinkovať, musí mať k dispozícii mozog televízneho diváka. Poslaním našich programov je zabezpečiť túto disponibilitu, inými slovami, zabávať a uvoľnovať divákov, a tým ich pripravovať na nasledujúci reklamný blok. Coca-Cole teda predávame čas disponibility ľudských mozgov.

• „... Nepoznám nič náročnejšie než získavanie času disponibility ľudských mozgov. Naráža to na sústavnú zmenu. Neustále treba hľadať programy, ktoré zaberú, sledovať módu, surfovať na vlnách trendov, a to v kontexte, keď sa informácie neprestajne zrýchľujú, násobia a banalizujú...”

¹³ Podľa koncepcie Francka Cormeraisa, pozri. http://arsindustrialis.org/pour-une-economie-de-la-contribution-1

¹⁴ K problematike počítačovej infraštruktúry, k problémom, aké prináša výpočtová technika, najmä vzhľadom na mentálnu aktivitu čitateľa (recipienta), k prechodu z „karbónového” na „svetelný čas” pozri Pour en finir avec la mécroissance. Quelques réflexions d’Ars Industrialis, Paris : Flammarion 2009.

¹⁵ Pozri Simondon G.: Du mode d’existence des objets techniques, Aubier 1969.

¹⁶ „AMAP (Association pour le maintien d’une agriculture paysanne - Asociácia pre zachovanie roľníckeho (drobného) poľnohospodárstva) – väčšinou vzniká vtedy, keď sa na spoločnom postupe dohodne skupina spotrebiteľov s roľníkom (farmárom)... Spoločne určia charakter a kvantitu výsledného produktu pre danú sezónu. Týmto produktom nemusia byť len obilniny, ale aj ovocie, zelenina, vajcia, syr či mäso...” pozri. www.reseau-amap.org/amap.php

¹⁷ Sen A. : L’idée de justice, Paris : Flammarion 2009.

¹⁸ Pierre Veltz v roku 1994 napísal, že „územné plánovanie treba prestať ponímať ako proces prerozdeľovania a treba ho začať chápať v zmysle súboru politických opatrení, ktoré podporujú tvorbu nových zdrojov a nového bohatstva. Toto môže znieť banálne, no ide o koperníkovskú revolúciu.” ... „ Hospodársky rozvoj krajov a regiónov, tak ako rozvoj vo všeobecnosti, dnes spočíva v hustote a kvalite prepojenia medzi jednotlivými aktérmi.” ... „Čoraz otvorenejšia ekonomika sa stáva aj čoraz relačnejšou (vzťahovejšou).” ... „Tromf, rozhodujúci tromf kraja alebo regiónu väzí v jeho schopnosti intra a extraregionálnej spolupráce.” in: Veltz P.: Des territoires pour apprendre et innover, Editions de l’Aube 1994, str. 5, 8, 9 a 10.

¹⁹ V hre – najmä vo vzťahu k územnej správe – je tu predovšetkým kritika dnes módnej paradigmy takzvanej creative economy, ktorá však otvára otázky prispievateľskej ekonomiky.

²⁰ Pzri Jorion P.: L’implosion, La finance contre l’économie, Paris : Fayard 2008, str.322.

²¹„Dostali sme sa až do stavu, keď sme stratili zo zreteľa skutočnosť, že privátny bankový sektor spravuje statky, ktoré sú verejné, a síce peniaze a bezpečnosť vkladov.” In Lordon F. : La crise de trop, reconstruction d’un monde failli, Paris : Fayard 2009, str. 90.

²² Sen A. : L’Economie est une science morale, Paris : La Découverte 2003, str.64.